Vojvoda Karol V. Lotrinský 

veliteľ cisárskych vojsk a osloboditeľ Bratislavy

Stal sa jedným z najvýznamnejších cisárskych generálov, hoci ako mladší brat mal sledovať cirkevnú kariéru. Keď jeho dedičné Lotrinské vojvodstvo v roku 1669 obsadili vojská francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., rozhodol sa pre vojenskú kariéru v službe Habsburgovcov. Dúfal, že s ich pomocou získa stratené vojvodstvo späť. No to sa mu do konca života nepodarilo.

Ako 21-ročný pod vedením cisárskeho generalissima Montecuccoliho s francúzskou jazdou bojoval vo víťaznej bitke pri Svätom Gottharde v roku 1664, kedy spojenecké vojská porazili početnejšiu tureckú armádu vedenú veľkovezírom Ahmedom Köprülü. Dvakrát sa uchádzal o poľský trón ako kandidát Habsburgovcov. A dvakrát neúspešne. Najprv v roku 1669 a potom v roku 1674. Najprv si Poliaci zvolili za svojho kráľa Michala Korybuta Wisniowieckeho a potom po jeho skorej smrti v roku 1674 Jána III. Sobieskeho.

Oženil sa ako 35-ročný v roku 1678. Nezískal poľský trón, ale manželku poľského kráľa Eleonóru, 25-ročnú vdovu po poľskom kráľovi Michalovi Korybutovi Wisniowieckom. A keďže Eleonóra bola sestra cisára Leopolda I., takto sa vlastne priženil k Habsburgovcom. Mali spolu 6 detí.

6. mája 1683 bol cisárom Leopoldom vymenovaný  za najvyššieho veliteľa cisárskej armády. Ceremoniál sa konal na pravom brehu Dunaja oproti Bratislave na širokej planine dnešného Kittsee, kde defilovalo 32.000 vojakov. Keď vyšlo najavo, že zámerom Turkov je vlastne dobyť Viedeň, prikázal svojej pechote, aby sa urýchlene stiahla späť do Viedne, kým on so svojou jazdou bránil najmä Tatárom plieniť široké okolie obliehanej Viedne. 

Keď sa Karol Lotrinský dozvedel, že Tököli obsadil Bratislavu, 28. júla 1683 prekročil rieku Moravu a nasledujúce ráno rýchlo obsadil mesto. V nasledujúcej bitke Kuruci a Turci utrpeli ťažkú porážku a utekali do svojho tábora v Šintave. V bitke o Bratislavu bojovali aj slovenskí dobrovoľníci pod vedením baróna Jána Maholányiho, ktorý bol synovcom arcibiskupa Juraja Pohronca Slepčianskeho. Po víťazstve nad kurucmi sa Karol Lotrinský opäť stiahol k obliehanej Viedni.

Sobieski opisuje Lotrinského nasledovne: „Mal dlhý orlí nos, ktorí ľudia obdivovali ako znak dobrého pôvodu. Tvár mu pokrývali jazvy po kiahňach. Nosí sivý oblek a bez ozdôb, klobúk bez pera a čižmy s korkovými podpätkami, dva alebo tri mesiace nečistené. Parochňa (už sa skoro rozpadáva) celkom peknej farby. Nemá zlého koňa, no sedlo a čabraka sú staré, vyrobené z ošúchanej a nekvalitnej kože. Zrejme sa málo stará o svoj výzor. No správanie prezrádza ušľachtilého človeka.“

Ako veliteľ vedel u svojich podriadených vzbudiť náklonnosť a dôveru. Bol odvážny, čestný, pokojný a rozhodný. V boji ho vídali tam, kde bola najhustejšia mela. Keď sa stal hlavným veliteľom, jeho povinnosťou bolo vyhýbať sa zbytočným hrdinstvám a udržať armádu v bojaschopnom stave.

Nedisponoval najväčším vojskom, a preto sa ani nestaval do role veliteľa spojených kresťanských vojsk. To ponechal poľskému kráľovi Jánovi Sobieskemu. Rešpektoval jeho vyšší status i to, že bol od neho o 14 rokov starší. Takisto rešpektoval vyšší status saského kurfirsta Jána Juraja. Vojenských veliteľov presvedčil svojím riešením. Hoci bol Lotrinský vojvoda, nad nikoho sa nevyvyšoval a správal sa ako prostý vojak.

V roku 1685 sa podieľal na oslobodení Nových Zámkov, v roku 1686 Budína a v roku 1687 sa víťazstvom v druhej bitke pri Moháči pričinil o oslobodenie takmer celého územia Uhorska z rúk Turkov.

Na krátky čas sa kvôli chorobe stiahol z verejného života, ale v roku 1689 opäť prevzal velenie cisárskych vojsk, bojujúcich proti Francúzom. Podarilo sa mu dobyť Mainz, ale čoskoro nato 18. apríla 1690 zomrel vo veku 47 rokov.